V priebehu júla si bližšie predstavíme príbehy ľudí, ktorí stoja za naším tímom - členov realizačného tímu BC Prievidza.

Začíname s hlavným trénerom Garethom Murrayom, ktorého hráčska cesta viedla zo Škótska až k duelom proti hviezdam NBA. Na jeho príbeh sa pozrieme v dvoch častiach. V 1. dieli si zmapujeme hráčsku kariéru, v druhom sa pozrieme na trénerskú dráhu a strávený čas v Prievidzi.

V tomto článku sa teda dočítate, ako sa z nízkeho chlapca pochádzajúceho z menšieho futbalového mesta, ktorý spočiatku v basketbale nevynikal, stal neskorší profesionálny basketbalista a reprezentant Veľkej Británie, ktorý sa zúčastnil dvoch majstrovstiev Európy a zároveň držiteľ rekordu britskej reprezentácie v úspešnosti 3-bodovej streľby.

Začiatky vo futbalovom meste

Gareth vyrastal v Arbroathe, malom prímorskom meste s približne 25-tisíc obyvateľmi, kde dominoval futbal. Aj on bol spočiatku futbalista. Basketbal objavil až na strednej škole vďaka kamarátovi, ktorý ho zavolal na tréning basketbalového krúžku. 

„Nikdy predtým som basket nehral, ale bavilo ma to, bolo to fajn. Bol som malý, chudý, no celkom rýchly. Nevynikal som v driblingu ani v streľbe, bol som taký bežný chalan, ktorý práve začína s basketbalom,“ spomína. 

Trénoval raz do týždňa a popri tom hral aj iné športy ako rugby, tenis či bedminton. Basketbal ho zaujal, no bol len súčasťou viacerých športov, ktorým sa venoval, zatiaľ nebol prioritou.

Murray bol najmenším hráčom na ihrisku, začínal na pozícii rozohrávača. Spočiatku nesníval o basketbalovej kariére, avšak zlom nastal okolo veku 14-15 rokov, kedy basketbal posunul na prvé miesto a postupne zanechal ostatné športy, aby mohol trénovať pod košmi každý deň. Využíval akúkoľvek voľnú chvíľu a keď bola telocvičňa dostupná, tak v nej trénoval.

A na palubovke to bolo čoraz viac vidieť. Darilo sa mu a prichádzali nominácie do mládežníckych výberov. V tom čase na strednej škole, ktorú navštevoval, pôsobil telocvikár a basketbalový tréner John Grant. Veľký basketbalový nadšenec pravidelne cestoval na kempy do USA a v tomto období patril medzi kľúčové postavy Murrayho rozvoja, rovnako ďalší tréneri a učitelia, ktorým vďačí za veľa. 

Americký sen plný prekvapení

Vo veku 17 rokov sa práve vďaka Grantovej iniciatíve aj Gareth Murray zúčastnil výmenného študentského programu. Nová kultúra, nové zážitky, Murrayho čakalo prostredie strednej školy v severnej Amerike. Nebol to primárne športový program, išlo najmä o štúdium, no Murray odchádzal do USA v prvom rade s cieľom hrať basketbal. 

Po letnom príchode ho však čakalo nemilé prekvapenie, keď zistil, že sezóna tam začína až v novembri. „Keď som dorazil, bol august. Myslel som iba na basketbal, na to som sa zameral. Oni mi však hovoria, že basketbal začína až v novembri. ‘Ako to myslíte, že v novembri? Veď basketbalová príprava má začať práve teraz v auguste!’ vravel som im. V tom čas ale fungoval iba americký futbal, futbal, tenis a myslím, že golf,” hovorí.

A tak sa rozhodol produktívne využiť čas, ktorý mal do začiatku basketbalovej sezóny. Medzitým hral futbal, kde vďaka svojim futbalovým koreňom na trávniku naplno zužitkoval skúsenosti z detstva. Stal sa kapitánom tímu a dokonca najlepším strelcom! Udržal sa zároveň vo forme, no už sa nevedel dočkať štartu basketbalovej sezóny.

Keď sa začala, prišiel ďalší šok. Murray medzitým vyrástol, mal bezmála dva metre. A na americkej strednej škole bol zrazu najvyšším hráčom v basketbalovom výbere! Hoci už predtým hral na pozícii 2/3, v USA musel kvôli svojim fyzickým parametrom nastupovať ako pivot. 

S tým rozhodne nerátal, no musel sa popasovať s touto nečakanou výzvou. Výhodou pre neho bola skutočnosť, že v mladosti pri basketbalových začiatkoch sa venoval všetkým aspektom hry bez ohľadu na pozíciu. A to mu výrazne dopomohlo k tomu, aby sa dokázal prispôsobiť. Bol rýchlejší ako väčšina podkošových protihráčov, často ich preto prekonával strelou spoza oblúka či nájazdom do koša.

„Bola to šialená situácia, no bolo to zábavné. Užil som si ten rok, stále som v kontakte s niektorými ľuďmi zo strednej školy,” vraví Murray. Po úspešnej sezóne na strednej škole sa obzeral po univerzitách, kde by mohol študovať a hrať basketbal v prestížnej NCAA. Vyhliadol si obzvlášť vysokú školu v Michigane, kde mohol pôsobiť v najvyššej divízii. „Myslel som, že tá škola mi sadne. A oni mali záujem, prišli sa pozrieť na niekoľko zápasov. Avšak na poslednú chvíľu sa rozhodli radšej pre domáceho amerického hráča.”

Gareth sa tak rozhodol pre pôsobenie na 2-ročnej verejnej vysokej škole. To sebou prinieslo viacero špecifík. Jednak nebol zvyknutý na to hrať pred početnejším publikom, zväčša videl v hľadisku tak do 100 ľudí. Zrazu si musel rýchlo zvyknúť na viac než 2-tisícové publikum na americkej univerzite. 

A ďalšia vec sa týkala jeho pozície. Na strednej škole ho presunuli na päťku, no v novom prostredí bolo všetko inak. Prvý rok hral ako štvorka, no v tíme mal silnú konkurenciu. „Bol to náročný rok. Bol som tretia možnosť na štvorke a dostal som len obmedzený počet minút na palubovke. Cez ďalšie leto som preto na sebe naozaj makal a po letnej drine ma presunuli na prirodzenejšiu pozíciu trojky.” 

Napriek solídnej sezóne neprichádzali štipendiá, v aké dúfal. Mal niekoľko ponúk z nižších divízií, no ako zahraničný študent by musel platiť vysoké školné. To bolo pre neho sklamanie, a tak sa rozhodol radšej vrátiť domov. 

Americký sen síce skončil, no ten basketbalový stále ani naplno nezačal. Aj keď to v danej chvíli ešte netušil.

Zrod profesionála

Po návrate do Škótska prvotne nemal poňatia o tom, aké budú jeho ďalšie kroky. „Nevedel som, čo budem robiť. Úprimne, fakt som netušil, čo bude ďalej,” priznáva spätne.

Zvažoval pokračovanie štúdia na univerzite v Anglicku, kde by mohol hrať aj basketbal, či prácu bližšie k domu, popri ktorej by sa ďalej venoval basketbalu. Vtedy ho oslovil bývalý spoluhráč Ian Piper, aby si prišiel zatrénovať s tímom Dunfermline Reign. Po jednom zápase mu povedali o skúške v klube Glasgow Rocks (dnes Caledonia Gladiators).

Murray si spočiatku nebol istý, či chce na skúšku vôbec ísť. Napokon sa nechal prehovoriť. Na tréning v legendárnej, hoci staršej hale Kelvin Hall prišlo len pár hráčov. Gareth si dokázal získať pozornosť, aj keď vyslovene neohúril realizačný tím. Niekoľko ľudí však zaujal a vzali ho na turnaj do Nórska, kam klub smeroval krátko po tejto skúške. 

Prvý zápas sledoval z lavičky, no v tom druhom dostal príležitosť. „Nepamätám si presne štatistiky, ale viem, že som hral celkom dobre,“ spomína. Výkon stačil na to, aby si získal dôveru trénera a vedenia klubu.

Hoci mali v tíme prakticky plno, rozhodli sa, že mu ponúknu zmluvu. „Povedali mi, že ma vedia ubytovať v Glasgowe, že môžem s tímom trénovať každý deň a pomôžu mi nájsť prácu popri basketbale,“ opisuje Gareth začiatky, ktoré podľa jeho vlastných slov prišli úplne nečakane.

Úspešná kariéra na palubovkách

Ale práve táto šanca sa napokon ukázala ako osudová. Zo skromného začiatku sa stal základný pilier tímu. Klub, do ktorého prišiel len „na skúšku“, sa stal jeho basketbalovým domovom. A Glasgow mestom, v ktorom sa začal písať jeho príbeh profesionálneho hráča, trénera a lídra.

V prvej sezóne to ešte nebolo ono. Ráno vstával do práce, najskôr niekoľko dní u sponzora od skorého rána umýval autá. „Celý deň som pracoval a potom som mohol trénovať iba večer. Musel som ráno vynechávať jednotky v posilňovni, silovú a kondičnú prípravu. A to som v tom veku potreboval asi najviac, nabrať silu a kondíciu, takže som si povedal, že takto to nepôjde,” hovorí.

Potom pracoval v obchode, neskôr v hoteli. Po práci išiel na tréning, kde čelil profesionálom, ako aj v zápasoch. Nebolo to jednoduché obdobie, no aj vďaka tomu mohol neskôr žiť svoj veľký basketbalový sen. Jeho neúnavný prístup a oddanosť basketbalu sa vyplatila. Tvrdo na sebe pracoval, počúval rady skúsenejších hráčov a v ďalších rokoch sa už postupne sám zaradil medzi kľúčové postavy mužstva. 

Väčšinu kariéry odohral v Glasgowe, no v rámci Británie obliekol tiež dres Plymouthu a Chesire. Dve sezóny strávil vo Francúzsku. Počas väčšiny kariéry mával dvojciferný bodový nástrel, jeho silnou zbraňou bola okrem obrany tiež streľba z diaľky. Niekoľkokrát sa dostal cez magickú hranicu 40% spoza perimetra.

Popri klubovej kariére sa ale zároveň stal pevnou súčasťou britskej reprezentácie.

Súboje proti svetovým hviezdam

Zatiaľ čo Slovensko čaká na premiérovú účasť na veľkom podujatí FIBA, Británia je v tomto smere úspešnejšia a už niekoľkokrát sa kvalifikovala na európsky šampionát. Murray bol ako hráč pri dvoch úspešných kvalifikačných cykloch a dvakrát si zahral aj na majstrovstvách Európy. Na pôde Eurobasketu odohral spolu takmer 3 hodiny hracieho času. To rozhodne nie je málo.

Zahral si tam proti menám ako Kristaps Porzingis (neskorší víťaz NBA) či Bogdan Bogdanovic (víťaz Euroligy, olympijský medailista a hráč NBA) a v rovnaku 2013 dokonca čelil aj nabitému tímu Francúzska, ktoré vtedy na šampionáte dokráčalo až k zlatu. 

V kádri nechýbali francúzske ikony ako Tony Parker (4-násobný víťaz NBA), Nando de Colo (2-násobný víťaz Euroligy) či Nic Batum (hráč NBA a kapitán strieborného francúzskeho tímu z domácej olympiády 2024). 

„Ten tím bol skutočne nabitý, mali obrovskú kvalitu. Na mojej pozícii vtedy proti mne hrali Batum a Diaw,” spomína na konfrontáciu proti veľkým menám európskeho basketbalu. Hlavnou Murrayho úlohou v reprezentácii bola prevažne obrana a práve spomínané mená ako Batum či Bogdanovič boli jeho “match-up”.

„Mojou úlohou v reprezentácii nebolo ťahať útok. Mal som defenzívne úlohy a keď som bol voľný na trojke, tak som vystrelil. Ak chcete hrať, musíte poznať svoju úlohu. Každý vyniká v niečom inom a o tom to je,” vraví.

Čelil aj španielskemu tímu s veľkými hviezdami a majstrami sveta ako Marc Gasol, Ricky Rubio či Rudy Fernandez, k čomu sa viaže zaujímavá príhoda práve s posledným menovaným. Británia hrala v rámci prípravy dvojzápas so Španielskom, prvý zápas sa konal v Zaragoze.

Murray dostal od trénera jasné pokyny. „Chcel po nás, aby sme hrali ešte tvrdšie. Mne prízvukoval, aby som najmä v obrane pred nikým neuhol. Mal som sa súperom dostať pod kožu, nedať im priestor,” prezradil.

Po jednom zo vzájomných súbojov medzi Fernandezom a Murrayom si obaja hráči vymenili pár slov, každý vo svojom jazyku. Vzápätí však Fernandez neudržal nervy na uzde a odzadu podrazil Murrayho. Rozhodca to videl a známemu Španielovi bez váhania udelil technickú chybu.

„Išiel som teda na čiaru trestného hodu, hádzal som šestku. Do toho sa mi prihovoril Marc Gasol, ktorý žartoval, že si z toho nemám nič robiť a on mi kryje chrbát,” spomína Murray. 

Prvý duel bol až nečakane vyrovnaný, favorizované Španielsko vydrelo len tesnú výhru o dva body. Následne Briti cestovali so Španielmi súkromným lietadlom do Madridu, kde sa uskutočnila odveta a tam už domáce hviezdy ukázali obrovskú silu, tentoraz dominovali. Bola to však obrovská skúsenosť, Murray spolu s britskou reprezentáciou čelil veľkým menám svetového basketbalu.

Reprezentačnú kariéru napokon Gareth Murray ukončil so šiestimi desiatkami štartov na konte. V národnom tíme zanechal nezmazateľnú stopu, pričom sa stal historickým lídrom reprezentácie Veľkej Británie v úspešnosti trojbodovej streľby. Kariéru v reprezentačnom drese zakončil s úspešnosťou nad hranicou 40%.

Gareth Murray nie je len bývalý hráč s pôsobivou kariérou, ale aj príklad toho, kam až sa dá dostať s trpezlivosťou a veľkou pracovitosťou. Z nízkeho a fyzicky nie príliš zdatného chlapca, ktorý basketbal bral spočiatku len ako krúžok medzi inými športmi, sa cez množstvo prekážok a výziev vypracoval na rešpektovaného profesionála a reprezentanta svojej krajiny.

Jeho cesta bola plná nečakaných zvratov a náročných momentov, neraz sklamaní, no v každej fáze dokázal nájsť spôsob, ako napredovať. A aj preto dnes dokáže inšpirovať mladších hráčov a svojich zverencov, ktorým odovzdáva cenné skúsenosti, no už v inej úlohe.

V druhej časti článku sa pozrieme na Murrayho trénerskú etapu a zároveň na jeho príchod do Prievidze, kde aktuálne píše ďalšie kapitoly svojho príbehu.