V priebehu júla si bližšie predstavíme príbehy ľudí, ktorí stoja za naším tímom - členov realizačného tímu BC Prievidza.

Pokračujeme ďalším dôležitým človekom z lavičky. Asistent trénera Michal Suriak má za sebou premiérový rok v prievidzskom klube, no už v mladom veku nazbieral cenné skúsenosti. V rozhovore prezradil, prečo sa rozhodol pre trénerskú dráhu tak skoro a ako sa vôbec dostal k basketbalu.

Nedávno hľadal inšpiráciu medzi poprednými trénerskými osobnosťami v Belehrade. Priblížil zaujímavé myšlienky z prestížnej kliniky a basketbalového Srbska. A tiež prezradil viac o tom, čo preňho znamená blížiaca sa účasť v realizačnom tíme slovenskej reprezentácie do 16 rokov.

Máte za sebou prvú sezónu v Prievidzi. Ako ju vnímate?

Prvú sezónu v Prievidzi hodnotím veľmi pozitívne. Posunula ma o veľký krok vpred. Zažil som počas roka niekoľko situácií, ktoré niektorí tréneri nezažijú azda za celú kariéru. Rozhodnutie prísť do Prievidze teda vôbec neľutujem. Som veľmi rád, že som sa tak rozhodol.

Popri pozícii asistenta trénera v A-tíme ste pôsobili aj pri mládeži a viedli ste B-tím. Čo vám táto pestrá sezóna priniesla?

Trénersky mi to dalo veľa. Mal som možnosť vidieť rôzne prístupy a štýly práce, či už filozofiu Sašu Jankoviča alebo Garetha Murrayho. Obe som si do určitej miery osvojil a začlenil do mojej vlastnej trénerskej filozofie, ktorú budujem. 

Z pamätných momentov by som určite vyzdvihol zisk bronzovej medaily s B-tímom, to bol môj prvý úspech v pozícii hlavného trénera mužstva. S A-tímom sme zažili veľa otočených zápasov a samozrejme Európsky pohár FIBA, to boli silné momenty. V mládeži si veľmi cením bronz s mužstvom U14 White na domácich majstrovstvách Slovenska u nás v Prievidzi.

Dokážete teda priamo porovnať prácu s mužmi a mládežou?

Pri mužoch je už väčšina hráčov profesionálov, tam sa viac rieši samotný basketbal a taktika. Pri mládeži treba ešte musíte hráčom pomáhať aj inak. V niektorých smeroch ich treba usmerňovať a tlačiť, učiť ich profesionalizmu, aby sa neskôr rýchlejšie dokázali adaptovať na mužský profesionálny basketbal.

Aké sú vaše úlohy v pozícii asistenta trénera?

Všetko je to o komunikácii medzi mnou a hlavným trénerom. Pravidelne sa pýtam na úlohy, ktoré mám v rámci tréningu alebo potom priamo počas zápasu, je to dynamická rola. Tréner určí, čo mám práve sledovať a na čo treba dávať pozor.

Ako vyzerala vaša práca po skončení predošlej sezóny?

​​Niektorí hráči, ktorí boli pod zmluvou, mávali individuálne tréningy, najmä v ranných hodinách. Vo večerných hodinách som sa venoval práci pri mládeži.

Prievidza je povestná elektrizujúcou kulisou na domácich zápasoch. Potvrdilo sa vám to aj z vlastnej skúsenosti po roku na hornej Nitre?

Prievidza má skvelú atmosféru, preto som sa rozhodol prísť sem. Chcel som ju zažívať každý zápas a je to niečo skvelé. Prievidza má najlepších fanúšikov a užívať si tú energiu počas každého domáceho zápasu, to je zážitok. Či sa darí alebo nie, prievidzskí fanúšikovia prídu na každý zápas a za túto podporu budeme vždy vďační. 

Šport má spájať a dôležité je, že šport sa robí hlavne pre divákov. Chceme, aby sa s nami bavili a radovali, hoci, žiaľ, občas s nami musia aj smútiť. Za fanúšikov BC Prievidza som však veľmi rád a vážim si ich.

Nedávno sme na klubovej stránke priblížili príbeh hlavného trénera Garetha Murrayho, ktorý sa k basketbalu dostal ako dieťa náhodou. Aké boli vaše začiatky?

To sme na tom podobne, k basketbalu som sa vlastne tiež dostal náhodou. Kamarát hrával, tak som sa spýtal rodičov, či môžem ísť na tréning. Basketbal ma odvtedy chytil a zostal som pri ňom. Spätne som rozhodne rád, že som vtedy išiel na ten tréning s kamarátom.

Ste odchovancom banskobystrického basketbalu, však?

Áno, v mládeži som prevažne pôsobil v Banskej Bystrici okrem jedného roka, kedy som študoval psychológiu v Trnave. V Trnave to však bolo krátke pôsobenie, inak som bol po celý čas súčasťou banskobystrického basketbalu.

Na akej pozícii ste hrávali?

Prevažne som hrával na pozíciách 4–5. Rýchlo som vyrástol a nemal som nejaký špeciálne dobrý dribling ani rýchlosť, takže som ostal pod košom.

Na ktoré momenty z hráčskych čias spomínate najradšej?

Obľúbená spomienka? To to bude asi partia, ktorú sme tvorili v šatni po celé tie roky. Hlavne s ročníkmi 1997, 1998, potom už s mladšími 2000, 2001. Všetko to boli skvelé partie, na čo budem vždy rád spomínať. A za najväčší hráčsky úspech by som označil druhé miesto v prvej lige mužov s Banskou Bystricou, čo sa nám podarilo hneď dva roky po sebe.

Už v mladom veku ste však začali trénerskú kariéru. Čo bol dôvod, pre ktorý ste prešli na lavičku?

Počas hráčskej časti kariéry ma prenasledovali zranenia, vlastne každú sezónu prišlo niečo. Najväčšie zo zranení pre mňa zároveň znamenalo ten zlom, ktorý ma presvedčil venovať sa trénerskej dráhe. Plus fakt, že v Banskej Bystrici už vtedy nebola prvá liga. Preto som sa rozhodol vydať na trénerskú cestu.

Trénerstvo ste napokon aj vyštudovali na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ako vám dnes pomáha akademické vzdelanie v praxi?

​​Študoval som trénerstvo spojené s telesnou výchovou, čiže mali sme aj veľa pedagogických predmetov ako učitelia. V súčasnosti z toho veľa čerpám. Obohatilo ma to o vedomosti z atletiky, gymnastiky či kondičnej prípravy, vďaka čomu som získal lepší všeobecný prehľad. Tieto vedomosti viem aplikovať v rámci basketbalovej prípravy, alebo pomôcť hráčom, keby sa pýtali aj na iné veci.

Tým, že ste začínali ako tréner v mladom veku, nemali ste niekedy problém získať si u hráčov rešpekt? 

Úprimne, nad tým, ako si vybudovať rešpekt, som veľmi nerozmýšľal. Snažil som sa byť sám sebou, presne taký, aký som bol vždy. Ide o to budovať si prirodzený rešpekt trénera bez toho, aby ste sa na to sústredili. 

Niekedy to išlo ľahšie, niekedy ťažšie, ale to je normálne v každej práci. Či to je basketbal, alebo niečo úplne iné, človek sa musí adaptovať. Ako tréner si jednoducho potrebujete vytvoriť prirodzený rešpekt, aby ste boli u hráčov automaticky autoritou.

Mladému trénerovi určite pomáhajú skúsenosti ostrieľaných kolegov. V Banskej Bystrici ste počas jednej sezóny boli asistentom bojnickej rodáčky Zuzany Žirkovej. Aká to bola skúsenosť?

Bola to veľmi dobrá spolupráca. Mali sme vtedy mladý, no skutočne šikovný tím. A samotná Zuzana Žirková je pojem slovenského basketbalu, nielen toho ženského, ale aj celkovo, takže určite som rád, že som s ňou mohol spolupracovať. Boli to cenné skúsenosti.

Cennú skúsenosti ste pred pár dňami získali aj na významnej trénerskej klinike v Belehrade. Zapôsobilo to na vás?

Účasť na klinike hodnotím veľmi pozitívne, bola to skvelá skúsenosť. Rád som zažil takýto seminár a chcem sa aj v budúcnosti zúčastňovať ďalších podobných akcií. Do Srbska sa určite chcem vrátiť a možno budem túto kliniku navštevovať pravidelne.

Môžete prezradiť viac o priebehu seminára a osobnostiach, ktoré tam vystúpili?

Seminár prebiehal štandardným spôsobom, čiže tréneri prednášali svoje témy a my sme mali možnosť získať veľmi cenné poznatky. Medzi najznámejšie osobnosti patrili Saša Obradovič, Brad Underwood či Ioannis Sferopoulos, ale zapojilo sa mnoho ďalších kvalitných koučov. 

Myslím, že každý z trénerov počas oboch dní priniesol skutočne zaujímavé pohľady. Som vďačný za to, že som mal možnosť zažiť prednášky takýchto trénerských osobností.

Aké témy sa riešili?

Témy zahŕňali útočné aj obranné aspekty. Hovorilo sa napríklad o prechode do útoku, obrannej tranzícii či riešeniach pri obranách typu "trap" v low-post priestore.

Dokážete vybrať jednu myšlienku, ktorá u vás skutočne zarezonovala?

Najviac ma zaujala práve prednáška Ioannisa Sferopoulosa o „trappingu” v low-postovom priestore. Všetko vysvetlil veľmi detailne a zodpovedal tiež otázky trénerov. Táto téma mi utkvela v pamäti, pretože sa dá efektívne využiť v mládežníckom basketbale na Slovensku, no myslím, že dokonca možno aj v A-tíme.

Mali ste možnosť konzultovať otázky priamo s ostatnými trénermi?

Áno, počas prestávok bol priestor na diskusiu aj s trénermi z iných krajín. Mohol som sa ich pýtať na konkrétne veci a inšpirovať sa priamo od nich, bolo to zaujímavé.

Dejiskom tejto významnej udalosti bolo tradične hlavné mesto basketbalovej veľmoci. Čo robí srbský basketbal taký výnimočný?

Je to naozaj basketbalová krajina, množstvo ich hráčov pôsobí v NBA alebo Eurolige. Srbi sú húževnatí a majú mentalitu víťazov. Ďalej hrdosť na národ, kvalitní tréneri a veľmi dobrá práca s mládežou na všetkých úrovniach, čo vidieť aj na mládežníckych majstrovstvách Európy. Ich systém funguje od zväzu až nižšie, to ich zdobí. Sú to jednoducho fanatici do basketbalu, ktorí tento šport milujú nadovšetko.

Stíhate počas sezóny sledovať aj zahraničné súťaže?

Sledujem najmä Euroligu, občas NBA, Európsky pohár FIBA, Ligu majstrov, českú ligu, občas maďarskú alebo španielsku súťaž. Ale najviac Euroligu.

Máte niekde svojich favoritov?

Určite. Najčastejšie sledujem srbský Partizan Belehrad, vo voľnom čase si najradšej zapnem ich zápas. Potom ešte španielsky Real Madrid, ale faktom je, že Partizan sledujem najviac.

Dokážete vyčísliť, koľko času venujete basketbalu v priebehu dňa?

Koľko času? Popravde, ešte nikdy som to presne nerátal, keď vezmete do úvahy, čo všetko sa okolo basketbalu deje. Keď je človek tréner, žije tým basketbalom 24 hodín denne. Stále chcete sledovať niečo nové, čo vám vyskočí na internete, či sa dočítate niečo zaujímavé, čo budete môcť využiť. 

Stále ste v tom kolobehu, obzvlášť počas sezóny, vtedy sa ide nonstop. Sledujete výsledky, sledujete hráčov z iných klubov, vášho nasledujúceho súpera. Je to dennodenný kolobeh. Do toho mládež, stále niečo riešite, čiže človek občas stráca pojem o čase, niekedy neviete ani to, aký je deň. Nepoznám teda presný čas, koľko hodín denne trávim s basketbalom, no mám tušenie, že to bude dosť. (Smiech)

Pri čom najlepšie zrelaxujete mimo palubovky?

Voľný čas trávim v spoločnosti priateľov, pri dobrom pive alebo v reštaurácii. Sledujem aj iné športy, som fanatik do hokeja a futbalu, no baví ma aj tenis či volejbal. Najčastejšie však sledujem NHL, pri ktorej si najviac oddýchnem. Hrám aj hry na konzole.

Ktoré hry?

Najviac asi Assassin’s Creed alebo práve NHL.

Ako ste si za ten rok lepšie zvykli na prievidzské prostredie?

Mám pár obľúbených miest, reštaurácií alebo kaviarní, kam chodím pravidelne pred alebo po tréningu. Na Prievidzu som si v priebehu roka zvykol. Je tu pekný, pokojný život, čiže aj po tejto stránke som za moju voľbu rozhodne rád. 

Teraz vás čaká tiež pôsobenie v slovenskej reprezentácii U16. Ako sa tešíte na novú skúsenosť?

Reprezentovať Slovensko bol vždy môj sen a teraz sa mi splnil. Ponuku som teda prijal okamžite. Každý tréner chce raz reprezentovať svoju krajinu a posúvať sa ďalej. Konfrontácia na medzinárodnom fóre mi ako trénerovi môže dať veľa. Spoznám ďalšie filozofie iných trénerov a môžem z nich čerpať poznatky, ktoré potom dokážem posúvať aj našim hráčom.

Hlavným trénerom tímu bude španielsky kouč Mikel Odriozola Gimeno. Máte už za sebou spoločné rozhovory?

Áno, sme v kontakte a už sme spolu absolvovali aj prípravný kemp v Bratislave. Máme podobné pohľady na prístup aj štýl, akým sa chceme na európskej scéne prezentovať. Je to pre mňa veľká škola a chcem si z nej vziať čo najviac.

Čo pre vás znamená reprezentácia Slovenska?

Ako som už spomínal, naozaj veľmi sa teším. Je to medzinárodná konfrontácia, ktorú som ako hráč nemohol zažiť aj kvôli zraneniam, no teraz dostávam príležitosť ako tréner. Reprezentovať našu krajinu je pre mňa pocta.

Foto: BC Prievidza, Archív Michala Suriaka, Vladimír Králik, Katarína Puškášová, Slovak Basket, Slávia Banská Bystrica